„BOLA SOM TAM“ a
Bola som matka a začínajúca bežkyňa. V jeden mesiac som na svoju záľubu takmer doplatila životom. Pri behu sa mi upchala cieva zásobujúca mozog krvou a ja som upadla do kómy. V nemocnici, kde ma hospitalizovali, sa s podobným prípadom nestretli. A teda, strieľali vedľa, čo sa týka diagnózy. V podstate, vedeli len mojim rodičom a vtedajšiemu manželovi oznámiť, že umieram a že majú chystať pohreb. Nechcem si ani len predstaviť, aké je, počúvať takýto verdikt. Ale s tým asi máte skúsenosť viacerí…
Nasledoval prevoz do ďalšej nemocnice, kde som sa pravdepodobne ocitla, kdesi medzi nebom a zemou. Hoci som v tom čase bola v kóme, dokázala som neskôr presne povedať, čo sa stalo. Čas neexistoval a väčšinou to boli emócie, pocity, nie slová. Mimo to, že na jednotke, kde som ležala, zomreli dvaja, či traja spolpacienti, pamätám si aj pána, ktorý neustále „odchádzal“ domov. Myslím, že mrtvica ho zachytila za volantom auta. A uznajte – on nemal čas vylihovať, musel pracovať. Pamätám si návštevy rôznych ľudí, hoci som ich vnímala iba ako obrysy. Cítila som obrovskú podporu a verte mi, že zhnusenie sanitárky nad tým, že som dostala menzes, mi moc nepridalo… Sestričky sa hádali so sanitárom, že čosi neurobil, telefón zvonil… a všetci sa domnievali, že ľudia v kóme nevedia, čo sa okolo nich deje. Akosi pozabudli, že sme tam a vnímame. Možno inak, ako oni, ale vnímame. Je mi smutno, že o tom zdravotnícky personál nevedel. Chcem veriť, že už vie…
Nasledoval prevoz do inej nemocnice. Niekto mojim rodičom poradil, že hyperbarická oxygenoterapia by mohla mať pozitívny dopad na moje zdravie. Našťastie, bolo to tak. Z prevozu si pamätám, že mi bolo zle, že žena z posádky sanitky mala krásne kvetinkové nechty, aké som chcela aj ja a že celú cestu z Trnavy do Trenčína ma trápilo, že sanitka nehúka. Tiež si pamätám rozčarovanie posádky, že ma rodina chcela previezť do takej diery, akou bola Fakultná nemocnica v Trenčíne. Tá trnavská bola vraj modernejšia. No neviem.
Viem len, že ako ležiaceho pacienta ma museli prekladať z postele na lehátko, že môj otec ma často vozil na lehátku po dvore nemocnice, že ma pravidelne tlačil trtol (nehýbala som sa a o dekubitoch rodičia ani len netušili, že existujú), že po pár expozíciách som postúpila na vyšší level, ktorí mal byť konečnou. Prebrala som sa. Nehybná a nemá. Ale so svojimi túžbami a snami.
Vedzte, že tieto riadky sa mi nepíšu ľahko. Ale zároveň si uvedomujem ,ako veľmi môžu niekomu pomôcť. Ako veľmi by pomohli mojej rodine pochopiť, čo som prežívala.
Priam nočná mora, ktorá ma straší dodnes, je paracentáza. Vždy som si uvedomovala, keď lehátko s mojim nevládnym telom smerovalo na oddelenie ORL. Nemocnicu som poznala, narodili sa tam obe moje deti. A na prekvapenie lekárov, som oba pôrody v zdraví prežila. Skolil ma taký obyčajný päťkilometrový beh…
Tiež som veľmi dobre vnímala veci okolo seba. Je toho priveľa, ale nech trošku odľahčíme atmosféru… Vždy som rada čítala. Pár dní po prebratí mi kamarát vyrobil tabuľku podobnú klávesnici. A očami som dokázala vyžmurkať, akú knihu chcem. Oči boli to jediné, čo som dokázala ovládať. Nevedela som piť, ani jesť, nevedela som sa vypýtať na toaletu, nevedela som sa hýbať, rozprávať, nič z toho, čo považujeme za samozrejmé. No a tými očami som svetu dala vedieť, akú knihu mám v úmysle čítať. Mala asi 300 strán. Takže to vymysleli nasledovne: Vždy ma napolohovali do polosedu, štipcom mi zaštipcovali dvojstranu knihy a Nech sa páči, čítaj. Neraz sa stalo, že na mňa zabudli. A ja som hodinu dookola čítala dvojstranu.
Alebo mamina kúpila krovky. Drvili mi ich vo vode a po lyžičkách ma motivovali to prehĺtať. Mamina odišla a otec ma presviedčal, že krovky nemáme. Vedela som, že sú v kúte izby v stolíku, nesmierne ma rozčuľoval a zároveň som nič urobiť nemohla. Tak som mu vyžmurkala slovo HĽADAJ.
S mojim otcom mám veľa zábavných spomienok. Napríklad ako mi dával primitívne príklady typu 4-3 a ja som mala vyžmurkať výsledok. Ja, čo som s matematiky maturovala, mám za sebou niekoľko semestrov matematiky, fyziky a statiky… on ma skúša také primitívnosti.
Neskôr som mu to vytkla. Vravel mi, že v tej dobe nevedeli, či vidím, počujem, či mi to normálne páli…
Môj stav trval zhruba dva mesiace. Každý deň som však urobila pokrok a prekvapila svoje okolie niečím novým. Dnes je to viac ako sedem rokov a mne samej niektoré veci prídu neuveriteľné. Keď vidím fotky, čítam riadky napísané mojou rukou… Vždy sa rozplačem a neverím, že toto mohol niekto prežiť.
Naučila som sa žiť so svojim hendikepom tak, aby som bola čo najmenší nervák. Jednoducho nerobím veci, ktoré mi predtým išli od ruky a dnes mi trvajú celé hodiny. Mám dve deti, psa, milujúceho partnera, skvelého bývalého manžela a kopec úžasných ľudí okolo seba. A im patrí vďaka za to, že ma vtedy nenechali napospas systému, ale pomohli mi, ako vedeli. Aj keď mi často ich požiadavky liezli na nervy. Vďaka tomu som dnes dorazila do cieľa maratónu. Nie bežeckého, ale toho na štvorkolkách.
AUTOR:Dagmar Sváteková
FOTO: DAGMAR A JEJ VEĽKÁ VÁŠEŇ, ŠTVORKOLKA…