Vzhľadom na to, čo mám za sebou – tým, že sa mi darí čiastočne prekonávať prekážky, ktoré mi boli a ešte stále aj sú podhodené do môjho života… Rozhodla som sa vypracovať nejakú možno pomôcku? Nie iba zo svojich skúseností, no poznám už mnoho takýchto prípadov. Tak som spojila tieto vedomosti spolu s publikáciou od českého autora. Vydal tiež takéto niečo… Ak je možné to nazvať – fungovať (chápať? ľudí, ktorí sa prebrali z kómy tak ako aj ja….

Kóma + bezvedomie

-˃ stav bezvedomia – vyplýva z neho neschopnosť vnímať (reagovať) na čokoľvek okolo! + neschopnosť komunikácie – možnosť nevnímania = neuvedomovania si čohokoľvek

• nerozumieme si navzájom s takýmito ľuďmi, pretože oni (prebudení pacienti po kóme) myslím, že je tam možnosť neuvedomovania si vecí okolo (i keď pre iných je to normálne)…
• v tom čase bolo veľmi dobré, keď bola pri mne rodina a blízki. Pretože som sa cítila také akoby bezpečie? keď som nebola sama na toto všetko, čo sa deje – i keď som nerozumela o čo ide…
• ale pozor! možno dokážu vnímať všetko, no existuje možnosť vcítiť? sa do ostatných – ale inak (napr. čítať myšlienky + akoby vnímať všetko z očí – teda pohľadu? ( napr. pocity a asi všetko bez vysvetlenia). Ak je možné – dohodnúť si s pacientom nejaký ´znak´ – grimasu – čokoľvek! ktorý bude vyjadrovať jeho nejakú odpoveď na napr. ´áno / nie, chcem /potrebujem a pod.) a keď sa podarí s pacientom využívať túto „komunikáciu“ je to výhoda na neskôr. A je to i výhoda na cielenú odpoveď – napr. vyjadrením pohybu rukami/nohami? Toto má celkom aj výhodu, verte mi!

-˃ veľa takýchto ľudí možno kričí? no oni si ten krik (poznám mnoho takých prípadov) no nemusia si to vôbec uvedomovať! že niečo také vykonávajú.. I keď u mňa bol presný opak, mala som oslabené hlasivky–a nevydala pár rokov žiadny zvuk. Teda ja som sa znova učila rozprávať nahlas. Bol to silný boj! a vyžadoval si častý tréning a vytrvalú osobu pri mne! V tej dobe nešlo iba o to, že mi nebolo rozumieť, ale aj o to, že som akoby nemala potrebu rozprávať! Dôležitý bol pre mňa pohľad (spomenutý vyššie)

-˃ existuje možnosť – dávam tomu veľkú pravdepodobnosť! že u pacienta vôbec nefunguje neuvedomovanie si seba a dokonca! ani okolie, resp. ľudí pri sebe (ja to poznám z vlastnej skúsenosti!). Všetko som sa učila znovu od začiatku a opakovala mnohokrát nejaký čas – nešlo to hneď!

* nie predstava toho – kde som, čo tu robím, kto sú ľudia okolo mňa? bolo to i u mňa – naozaj som si neuvedomovala NIČ!) dokonca ani to, kto som ja! ( teda seba ako osobu – človeka?).

-˃ nemožnosť fixovať oči = pohľad žiadny, skôr akoby som bola mimo? – mala som také ako sklené oči? – veľmi málo som mrkala viečkami a mala akoby suché oči? Okrem toho bola u mňa neschopnosť zaostriť pohľad na nič – a vôbec na niečo konkrétne? žiadna
šanca! Všetko bolo, ešte teraz sa mi stane, že je úplne hmlisté? – šedé? – nezaostrené? teda také skôr sa všetko zdalo ako machuľa? vtedy som úplne zmätená a urobí sa mi aj točenie všetkého a vtedy som donútená (podvedomie mi ´nahovára´) nájsť si niečo na kvázi odpočinok –- to znamená si sadnúť a zavrieť oči na chvíľku – nie spánok, ale upokojiť pohľad a až potom som schopná pokračovať ďalej v čomkoľvek…

-˃ k tomu možno pridať aj problém so zrakom! možnosť čiastočnej slepoty. potom všetko ostatné v okolí je pre nás akoby neznáme a potom reakcia na čokoľvek vtedy je nemožná! Existuje nemožnosť uprieť – zafixovať pohľad, teda vidieť niečo konkrétne, na čo sa napr. ukazuje. Dôležité je pri tom skúšať – trénovať toto častejšie, no nie dlho, teda také sú moje skúsenosti… potom sa pacient začína akoby strácať? a následne si neuvedomí nič konkrétne okolo seba!

-˃ ďalšia ťažkosť = ZRAK = nezvyčajné + nevysvetliteľné! Je tu možnosť toho, že pacient vidí veci / osoby okolo seba… no iní to nevnímajú – je to nevysvetliteľné!!!!! Je to neuveriteľné a možno pre niekoho výmysel, no ja tvrdím tú možnosť existenciu takéhoto niečoho…

-˃ veľký význam má tréning a vysvetlenie toho, čo daný naučený pocit / možno grimasa znamená? je to niečo úžasné! pre toho, čo nerozpráva… na takúto akoby konverzáciu? aby sa dokázal do niečoho zapojiť… Samozrejme, na začiatku je nevyhnuté trénovať a treba sa naučiť– teda je jasné čo „čo“ znamená – aby ste si rozumeli! Teda možnosti nejakého možno znaku? ktorý bude predstavovať niečo…

-˃ vznik „obmedzenosti“? – myslím tým čokoľvek si predstaviť? Nemožné! pretože človek ani nevníma kde je alebo čo a prečo sa ide diať..

-˃ Existuje možnosť prebrania pacienta po rokoch, pričom je dôležité:
• naozaj sa venovať! všetkému! Dá sa začať od úplného začiatku! Všetko, čo vás napadne…
• prejaviť záujem o pacient (treba ho aj cítiť) – bolo/je to dosť podstatné u mňa ešte teraz! no to je dôležité asi pre každého, nie iba pre pacienta!?
• dôležitý je pokoj pri pacientovi (vie to rozoznať, aj keď to nedá najavo + možnosť bátia sa prejaviť)
• pozor na rozprávanie – kontrolovať to, čo sa spomenie a ak sa spomínajú nejaké zážitky, je pri nich dosť dobré priniesť, ak existuje, nejaký suvenír/fotku, ale POZOR! NIE VEĽA naraz! a možno aj opakovať tie príhody (nemyslím tým v ten istý deň). A snažiť sa tomu nevenovať podrobne, potom môže vzniknúť zmätok alebo chaos v mysli? pretože sa snaží spomenúť si –akoby vžiť sa do spomínaného?
• pozor na reakcie – akékoľvek, ktoré možno? prejaví (môže byť neskorá a trvať dlho)

-˃ ak sa ide o telo a je tam zranenie nie len jeho, ale i hlavy, je možnosť vzniku tiahnutím – ´stuhnutosti / nehybnosti svalov. U mňa išlo aj o svaly na tvári:
• nedalo sa pohybovať perami – úsmev = ani akýkoľvek prejav emócie, ani rozprávať!
• nedokázala som a ani teraz ešte nedokážem prejaviť prirodzene nijakú emóciu

-˃ naozaj dôležitá je rehabilitácia!!! (no musí byť správna, ak nie, pokrok nebude ako čakáme)
• dôležité je pri nej vysvetľovať (všetko, čo bude možné)
• pomenovať časti tela (ruka, noha, chrbát, rameno, brucho) a následne sa ich dotknúť– napr. časti ruky (názvy prstov..) , nohy (členok, koleno, lýtko) a pod.

-˃ dôležitá časť je aj vedomosť čítať, rátať (poznať písmená abecedy, čísla) = rozoznať/poznať/odlíšiť písmená abecedy a čísla) rozoznať hodiny (digitálne, klasické), zopakovať si dni v týždni, mesiace. Pripomínať si to počas dňa – dnes je= info o tom, aký je deň

-˃ strata pamäti – existuje možnosť učiť sa! všetko znovu (možno iba pripomenúť?)

-˃ prevláda pocit zmätenosti / smútku / sklamania / zlyhania / nadbytočnosti (poznám to!)

-˃ možnosť videnia ´paranormálnych´? javov a zážitkov!? (poznám to!) a akoby návštevy rôznych bytostí – vedia čo všetko sa stalo a čo bude.. Ich reakcia bola nepoznaná, no ja som sa akoby utláčala a bála sa toho a rozprávať o týchto veciach mi nešlo

-˃ zmena všetkého u mňa –prejav, sebavedomie, správanie – reagovala som ako dieťa, to znamená neskorá reakcia na všetko! neexistoval žiadny reflex na nič. Verím, že iba na začiatku bolo nevyhnutné mi všetko vysvetľovať viackrát (ideálne bolo tým istým spôsobom, aby som si to pamätala) a vznik zákazov (pre iných jednoduché – napr. dať si pozor na elektrické káble, oheň, aby niečo nepálilo a pod.)

-˃ človek prežíva zmätenosť + samostatnú stratu seba samého z toho. Ide o možnosť toho, že nespoznáva nikoho zo svojho okolia a je stratený… ono je dosť podstatné akoby ´zoznámiť´ a opakovať to kto je kto? a pomenovávať ich + vysvetliť aj ´vzťah´ (napr. mami/oci, manžel/ka, sestra/brat, ujo/teta, bratranec/sesternica, priateľ/ka, deti, rodina, sused, kolega/kolegyňa a pod.)
• nepochopiteľné je učenie sa tohto všetkého zaberie mnoho ČASU + trpezlivosť + vytrvalosť neustále pripomínať (aby si to zapamätal), aby nabudúce zaevidoval kto je kto? samozrejme na ten ďalší raz sa ho opýtať na to (či si to pamätá?) a poprípade mu to opäť pripomenúť – vysvetliť?

-˃ možnosť existencie straty vnemov :
• nehybnosť tela a celkovo neuvedomovanie si tela (ruka – zápästie, prsty / noha – koleno, lýtko, stehno, prsty / ani časti tváre – nos, ucho, čelo, brada, líce, pery (nevedieť sa usmiať, otvoriť ústa , usmiať sa!!! a pod.).
• na pochopenie som potrebovala pohľad do očí ostatným, čo boli pri mne a svojim pohľadom vyjadrovala všetko (málokto sa tomu venoval) – ale ja som druhých mala akoby prehliadnutých svojim vnemom – nevysvetliteľné!
• čuch – neuvedomovala som si nič smrad/vôňa – kým som na to prišla, ubehla dlhá doba,
• neexistovala chuť sladkého, slaného, horkého, kyslého!
• hmat a ani dotyk – hmat čohokoľvek – drsné, pichľavé, pálivé, zamrznuté, studené – všetko bolo akoby hladké a neutrálna teplota,
• nemožnosť prehltnúť –sliny a ani tekutinu, stravu,
• cítiť hlad – plný žalúdok.

-˃ odporúča sa ´súkromie´ pre pacienta, kvôli tomu, aby bol zameraný sám na seba, nemal pravdepodobne iné podnety, ktoré by ho rušili, teda mu brali to sústredenie.

-˃ po prebraní sa z kómy – teda dávnejšie som absolútne nedokázala zostať ani chvíľku sama a potrebovala som mať stále niekoho pri sebe

-˃ keď mi bolo odporučené založiť si denník, vtedy som nevedela, aký to má zmysel, ale do neho som si časom značila veci, o ktorých som nerozprávala (keďže som to ani nebola schopná) a ani som nevedela komu by som mohla… teraz je to celkom zaujímavé po sebe čítať, napr. čo som videla naokolo, čo mi je naznačované, ako chce so mnou niekto komunikovať a pod.

-˃ na začiatku (po prebraní) som vnímala všetko! iba som si to až tak neuvedomovala a ani nepamätala a moja reakcia na čokoľvek nebola žiadna!!! Ale ja si na to nespomínam, ale moje poznámky to spomínajú – spolu s tým, čo mi hovoria blízki.

môj kontakt v prípade akýchkoľvek otázok – 1jani.bab@gmail.com
Odpoveď viem poskytnúť skôr iba radu! z vlastnej skúsenosti a prežitých zážitkov.

AUTOR: Ing. Jana Babincová