Dušan Hanko, Nitrianska Streda

 MÔJ PRÍBEH

Je úžasné keď máš ským,

letieť svetom širokým.

Máš nádhernú istotu,

že sním letíš k životu!

Chcem vždy dopredu ja kráčať,

vzad sa velmi neotáčať.

Len vtedy sa otočiť,

keď sa treba poučiť!

Ahojte!  Kto som…?

V prvom rade človek, ktorý môže ďalej pokračovať! Pokračovať po svojej ceste. Som ako každý kto miluje život. Mám svoje chyby , svoje prednosti ale hlavne Veľké šťastie!

Veď mi Pán Boh dal,

to čo iným vzal.

Dal mi šancu žiť,

život si užiť.

Za to mu veľmi ďakujem.

 Ďakujem za jeho dary!

Dostal som nádherné decstvo,milujúcich rodičov, priateľov. Prácu ktorá bola a je zároveň koníčkom a láskou na celý život. Láska k automobilom…

Ako každý chalan, šport. Futbal, cyklistika, beh, posilňovňa. Šport a pohyb v každom veku!

Každý deň spraviť športom niečo pre seba, pre svoje zdravie!

 Nádhernú milujúcu manželku. Dala mi všetko čo len mohla! Nášho krásneho dospievajúceho syna.             Svoj čas, svoju silu. 

,,Mala si osemnásť ja vtedy dvadsaťpäť,

keď som si ťa všimol jak sa vieš krásne niesť…“

Dostal som šancu!

Každý kto športuje vie čo to znamená. Je to možnost vziať všetko do svojích rúk a presadiť sa! Postaviť sa na štart a povedať si: ,, Máš na to!“

Tak ako väčšina z nás aj môj štart po úraze bol v Kováčovej. Z miesta ktoré si veľmi vážim. Šanca pre mňa prišla od tých najpovolanejších! Od športovcov. Od ľudí ktorím som vždy fandil a držal palce. Priamo od Slovenského paralympijského výboru! Možnosť pracovať ako motivátor.

Moje poďakovanie patrí práve im.

,,Sranda” ako ten čas neuveriteľne letí! Tieto riadky som písal ešte v roku 2015 pre časopis

,,Inak obdarení”. Odvtedy sa veľa zmenilo. Poďme pekne poporiadku.

   ÚSPECHY A TO OSTATNÉ.

 Šťastie že existuje rovnováha . ,,Zlodejka jedna!”

 Niečo ti vzala čo viacej sa už nevráti,

 niečo ,,zasiala” čo radosť tvoju nekráti.

Rok 2013. Nádherné, nedeľné, augustové ráno:

 Pred nedávnom v päťdesiatke ihriska mi boli krátke.

Zrazu vraví koleno ,,už si staré poleno”!

A tak sadám na bicykel, no bohužiaľ je v tom fígeľ!

Zozadu sa autiak rúti a už sa to so mnou krúti!

Odvtedy ja na vozíčku fandím ,,Streďanskému tričku”.

 Náraz mi poškodil tretí a štvrtý hrudný stavec, rebrá, miechu! Ochrnutie dolných končatín a trupu.

Inkontinencia, neschopnosť udržať moč, udržať stolicu! Človek sa svojím sústredením naučí kontrolovať tieto činnosti, ale nie ovládať!

Cesta.

Nie je to také jednoduché! Ja vravím, platíme daň z vozíka! Dekubit, hemoroidy, zápaly močových ciest, dna. Aj napriek tomu musíme ísť!

Nevrav že sa niečo vôbec spraviť nedá.

Skús to radšej vždycky, bo ti bude beda!

Rodina.

Aj keď sa snažíme, je veľmi ťažké udržať pokoj a kľud v danej situácii.

Raz múdry to človek vraví na školení.

Zo stovky päťdesiat život sa vám zmení!

   Ja sa v duchu pýtam.

A čo tých päťdesiat čo zostanu spolu.

Ako ďalej kráčať akú majú vôľu?

Záleží len na nás kadiaľ sa vydáme,

akú šancu svojmu životu prihráme…

Šťastie že mám ,,zlatých svokrovcov”.

Práca.

Keď mám čas a slúži zdravie, vždy sa rád vrátim do svojej dielne, kde na mňa čaká nádherná Škoda stovečka. Nie je obyčajná. Bude z nej tuning, čiže moderná úprava. Celý interiér bude dýchať vôňou šťastia, Felicie. Obnovujem a zdokonaľujem si pri nej svoje technické zručnosti, fantáziu a technické myslenie. Aj o nej je básnička.

 Pre niekoho kopa šrotu, pre mňa výzva ku životu.

 Veď je prvá čo som mal,veď na nej som začínal…

Šport.

Vedel som že musím niečo robiť, že sa musím hýbať! Ale čo? A zrazu to prišlo. Niečo čo som v živote ani len poriadne neskúsil. V Kováčovej mi dal do ruky vynikajúce slovenský paralympijský reprezentant Mirko Jambor stolnotenisovú raketu. Nesmelé začiatky, tréning, kamaráti.

Prvé skúsenosti a výhry v lige vozičkárov.

  Október 2018, Bratislava, Majstrovstvá Slovenska.

Nechápem, som v šoku!!! Vyhlasujú moje meno a na hrudi mi žiari strieborná medaila.

Môj najväčší športový úspech. Dočkal si na mňa až v zrelom veku. ,, A že sa to nedá!”

Lietajú jak lastovičky malé snehové loptičky.

Aj keď nebolo to veľa, som rád že si priletela…

 Napriek tomu, že svoje telo necítim, vďaka stolnému tenisu som aspoň hornú časť rozhýbal.

Básne.

Viete čo ja skrývam rukáve za túza,

predsa dievča hovoria jej Múza.

Včasne ráno mňa tá futbalistka kopne,

moju myseľ k ďalšej ceste vzopne.

Nebyť tejto krásavice pôvabnej,

nepôjdem ja po tej ceste hodvábnej.

 Ani sám poriadne neviem, ako k tomu došlo? V jedno ráno vravím manželke. ,, Mne šibe!!!” Prečo? Ja hovorím vo veršoch!!! Raz mi jedna pani na to povedala. Vraj sa to v kóme stáva, že sa viacej otvorí pravá hemisféra.

  Svoje veršíky som si začal zapisovať, len tak pre zábavu. Začal som ich recitovať a baviť nimi mojich najbližších. Raz mi jeden pán z vedenia SZŤP vraví. Každý rok organizujeme v Kremnici celoslovenskú súťaž v prednese poézie, prózy a speve. Prihlás sa do nej. Skúsil som to. A čuduj sa svete, ja som vyhral v prednese vlastnej poézie. Vživote som pritom na verejnosti neotvoril ústa. Bolo to v roku 2016. O rok som svoj úspech zopakoval. Každý rok SZŤP vydáva zbierku poézie a prózy. Už tretíkrát v nej budú aj moje básne. Je to pre mňa niečo úžasné a neuveriteľné.

 Musím ešte odpovedať na otázku, ako som sa so svojím súčasným stavom zmieril, alebo vyrovnal.

Odpoviem slovami človeka, ktorého si nesmierne vážim. Slovami predsedu Slovenského paralympijského výboru pána Janka Riapoša.

,, Nedá sa s tým zmieriť, ani vyrovnať! Dá sa iba prispôsobiť a žiť…”

 Mrzí ma, že mi už nezostávajú riadky pre moju najväčšiu radosť a tou je malá fenka ,,RIA” Jack Russel. Venujem jej aspoň báseň.

 Vždy som chcel po sebe niečo zanechať. Nevedel som čo. Samozrejme, okrem môjho syna, mojej krvi. Dnes to už viem. Budú to moje slová, moje ,,básničky”

 Dušan Hanko, Nitrianska Streda

P.s.:

Ku môjmu príbehu pridávam výber mojich básní. Niektoré sú smutné, iné veselé, ďalšie o láske a niečo o sebe. Mojimi slovami chcem povedať jedno. Aj keď je to ťažké, ale dá sa po našej ceste ísť a tešiť sa zo života. Príjemné čítanie… ocked0

DUŠANOVÉ BÁSNE:

1. Malé veľké srdce

             Nikdy ťa nezradí, nikdy neodíde,

             rany ti pohladí keď slniečko vyjde…

                    MALÉ  ,,VEĽKÉ“ SRDCE

Urobila mláčku riedku… Oblízala moju tvár.

            Krásny príbeh na poviedku…

               A odbehla niekde v diaľ.

   Vyskočí mi na kolená a múdro sa zatvári,

 každá prosba je splnená, žiari úsmev na tvári.

 Taká malá, krásna duša, zakričí že ,,poď sa hrať“!

Čo len môže všetko skúša, chce ťa ľúbiť, zabávať.

Roztrhá ti gate, deky, spraví koniec papuči,

nerobíš jej žiadne prieky, zaspáva ti v náručí. 

Svoj príbeh mi vyrozpráva, s dôverou sa uloží,

svoju hlávku keď zaspáva do mojich dlaní vloží.

Ráno prvá pri postieľke radosťou mi zažiari,

krásne, malé srdce ,,veľké“ teplom hreje na tvári.

Každý deň mi srdce mučí, vie rozohnať každý žiaľ,

od dverí žalostne skučí ,,dnes si so mnou nebehal“.

      Vyskočí mi na kolená a oblíže moju tvár,

moja duša krásne stená, keď letíme spolu v diaľ.

Nežná, malá, krásna duša, chce nás milo pobaviť,

  schovala sa do vankúša, svojou láskou obdariť…

Chladný ňufák, teplé srdce, tíško na ňu zavolám,

nežné chvíle sú horúce, tešíme sa z nových rán…                         

 
2.Strmé brehy lásky                  

Neviem odkiaľ vietor fúka, skadiaľ vanie lásky vzruch.

Si jak dúha v jeho rukách, z tvojich pier horúci vzduch

cítim vanúť k mojím perám, cítim vôňu v povetrí,

len jediné čo si želám, tvoju nehu v zovretí…

Chcem pohladiť vôňu kvetov, chcem privoňať tvoju tvár.

Nedokážem jednou vetou vyjadriť svoj smútok, žiaľ…

Neviem ako chutí tráva, ako vonia poľný kvet.

Láska moja to sa stáva, keď cesty späť  viac už niet. 

Cestu naspäť nehľadajme, na chvíľu sa otočme,

do spomienok zamávajme, rozkvitli nové sny nočné.

Dovoľ mi zas kráčať s tebou, v rose kvetov pritúliť,

dážď spomienok padá s nehou, do teba sa zaľúbiť. 

Necítim už žiadnu tieseň, v diaľke počuť nebo znieť,

nežnej lásky tichá pieseň, povetrím znie odpoveď.

Pod strmými brehmi lásky priviniem  ťa v náručí. 

             Tichá hudba nežnej pásky.

             Nič viac nás už nemučí.

 

3. Pokladom zapadnutý prach

Báseň je o chalanovi,ktorý odišiel do sveta hľadať svoj poklad…

Až po návrate zistí, čo zanechal doma…    

Kašlem na to! Nebudrem tu…Prekročím prah, zabuchnem dvere!

Od dverí sa zapráši! Idem do sveta! Tam nájdem ,,poklad !“

                   Rok tvrdo makám!

  Som späť! Na stôl hodím peniaze! Zo stola sa zapráši!

Všade ročný prach! Prejdem si rukami po tvári…cítim prach!

Chcem sa umyť…Voda netečie! Plyn, elektrika…odpojené !

  Znovu tresknem dverami !!!      

POKLADOM ZAPADNUTÝ PRACH.   

            Ahoj …

  Dievča!…Šlo na tebe oči nechať?!

  Aj ten jej psík začal brechať..!?

  Ty si sa sním vždycky hral,

   zubami cerí svoj žiaľ…!

 

  Nevidíš jej úsme v líčku?

  Vidíš slobodnú mamičku!

  ,,Chcela školu dokončiť,

   potom života užiť..?!“

 

 Oproti je krčma stará,

 krčmár zavčasu otvára…

Za dva a hneď k tomu pivo,

nech ti nie je z toho clivo!

 

Hlavu zdvihneš ,,kvetinárstvo“,

 behom roka tu vyrástlo…

O zem treskneš pohárik,

 strašný si ty somárik!

 

 Na záchode pustíš vodu,

špinu zmyješ, máš dôvodu!

 ,,Tú najväčšiu kyticu…!!!“

 Ruku priložíš k jej klícu…

 

Jej líčko ťa krásne hreje,

dievčatko z kočíka sa smeje,

psíćek chvostom zavrtí,

s tebov všetko sa krúti!